Pred rokmi som žila v svete, v svojom svete, kde som ľudí škatuľkovala. Dávala som im na čelo nálepky a hodnotila ich životy. Tlstá, chudá, široké boky, pneumatiky na bruchu, riedke vlasy, oblečená ako papagáj, nepríjemná, namyslená, matka, babka, vždy sa dalo niečo vymyslieť. A bolo jedno či tú osobu poznám alebo nie. Prioritne to boli ženy, ktoré prechádzali mojim kritických pohľadom. Prečo? Lebo som nemilovala seba.Nedokázala som sa nikdy pozrieť pravde do očí. Na to, ako sa skutočne cítim vo svojom tele, ako sa cítim vo svojich vzťahoch. A tak som poukazovala na ostatných. Na veci, ktoré som ja považovala za ich „chyby“. V skutočnosti som sa pozerala iba do vlastného zrkadla.
Čo mi to do života prinieslo? To, že ľudia začali rozprávať o mne. Začali hodnotiť mňa. Začali mi zrkadliť to, čo som na sebe sama neznášala a čo som robila iným. V momente, keď som našla vlastnú lásku a akceptovala samu seba, začala som vnímať aj ľudí okolo mňa inými očami. A samozrejme začali aj oni vnímať ináč mňa.Nechcem sa vyhovárať na ostatných, lebo to bolo prvotne moje nevedomie a klamstvo, v ktorom som žila. Napriek tomu, by som rada poukázala na pár nosných bodov v našich životoch, ktoré prispievajú k tomu, aby sme ľudí hodnotili.
Čo dokážu deti
Deti dokážu byť nesmierne milujúce, no zároveň na druhej strane dokážu byť veľmi kruté. Nehovorím teraz o tej skutočnej detskej úprimnosti, no skôr o deťoch v trochu vyššom veku. Deťoch, ktoré aby zapadli do kolektívu, aby sa zapáčili svojim kamarátom, pridajú sa k davu a častokrát nie len slovami ubližujú iným deťom, tým zraniteľnejším. Vo väčšine prípadov je to samozrejme nevedomé a v skutočnosti sa oni cítia ohrození. Tu sa podľa mňa budujú základy postrádajúcej empatie, lásky a prijatia každého taký, aký je. A podľa mojich skúseností z terapií viem, že tieto bloky z detstva sa ťahajú až do dospelého života.
Predstava ostatných
Dnešné média presne vedia, ako máme vyzerať, čo máme mať oblečené, ako máme mať upravené vlasy, koľko kíl máme vážiť. A vedia to aj všetci okolo nás. A my sme tomu uverili. Riadime sa podľa toho. Lebo byť „iný“ nie je normálne. Zažívala som to neraz, či v okolí svojich najbližších alebo mimo nich. Prečo si nekúpiš niečo nové na seba, prečo máš takú farbu vlasov, čo to más obuté, vyzeráš ako chlapec, ako môžeš chodiť bez podprsenky... Keby sme nechali každého žiť tak, ako je to jemu príjemné, ako si to žiada jeho duša a akceptovali ho takého, aký je, opadlo by obrovské množstvo kritiky a s ňou spojené pocity nedostatočnosti a opovrhovania samého seba. Ži a nechaj žiť.
Ženské kolektívy
Ženské kolektívy dokážu byť liečivé, ak sú v tomto kolektíve vedomé ženy. Vo väčšine prípadov je to však presne naopak a sila ženských intríg dokáže rozbiť nie jeden krásny vzťah či osobu ako takú. Málokedy sa s tým stretnete u mužov. Oni to neriešia, ich to nezaujíma. Za to ženy dokážu byť v tejto oblasti jedničky. Takisto to bolo u mňa. Keď som mala kamarátku „drbnu“, ktorá rada rozprávala o iných, každého hodnotila, nemohla som jej protirečiť, veď som potrebovala kamarátku. Pridala som sa k nej. Samozrejme sa mi to vrátilo aj z druhej strany. Na strednej škole som bola pravidelnou témou na pretras. Nie je podstatné prečo, ale to, že sa to dialo a stále deje v dnešných kolektívoch žien.Nikdy nepoznáte aký je skutočný príbeh danej osoby. Čo je za tým ako sa správa, ako vyzerá, ako pôsobí. Je veľmi jednoduché súdiť a hodnotiť. Ja som si vybrala cestu náročnejšiu, no za to oslobodzujúcu. Cestu pochopenia a akceptácie.Keď som sa raz ocitla v kruhu žien, kde sme odhodili zo seba všetky svoje šaty, rozpovedali príbeh svojho tela a nechali ostatné ženy, nech nám robia zrkadlo. Bolo úžasné sledovať, aké sme všetky v svojej skutočnej podstate nádherné. Keď si naozaj dovolíme odhodiť všetky masky, život sa nám zmení. Bolo jedno ako ktorá žena vyzerala, aké mala proporcie, každá jedna bola v mojich očiach dokonalá.
Veľmi by som si želala, aby sme sa pozerali na všetkých okolo seba, ale hlavne sami na seba očami pochopenia, prijatia, slobody a lásky. Predtým, než najbližšie niekoho zhodnotíte, posúdite, skúste sa naňho pozrieť naozaj z hĺbky svojho srdca a vidieť v ňom tú krásu, ktorú možno ani on sám nevidí. Je to veľmi oslobodzujúce. Čím viac budete posudzovať ostatných, tým viac budete kritický na seba samých. Skúste od týchto vzorcov upustiť a dovoliť si byť taká, aká ste.
Rada na záver
Ak vám na niekom niečo vadí a prekáža, s najväčšou pravdepodobnosťou vám niečo zrkadlí. Skúste sa sami seba opýtať, prečo mi to vadí? Nesprávam sa takto aj ja?
