Koľkokrát v živote si môžeme zažiť dno? Koľkokrát v živote si môžeme zažiť temnotu? Koľkokrát si môžeme zazit Fénixa? Myslíte, že existuje nejaká hranica? Ja myslím, že nie.
Liečenie (fyzické, duševné, emocionálne..) nikdy nie je lineárne. Chceli by sme to tak, no nie je. Každé liečenie má svoje "dole a hore". A aj keď si už hore, zas môžeš padnúť dole. Kedykoľvek.Nastúpime na cestu zmeny a veríme, že tú tmu, si už nebudeme musieť zažiť. Že už sme dospeli do štádia, kde bude iba svetlo. Veľa šťastia s takýmto nastavením. Podľa mňa nefunguje a pri tom páde si takto ešte aj dobre natlčiete papuľku.
Veľakrát sa s tým stretávam aj u žien na mojich. Otvorí sa pandorina skrinka a puf... trieska im to do očí zo všade... Príde deň, keď eufória sa nachvíľu zas vytratí a žena sa cíti depresívna, úzkostná, nenaplnená, stratená... Znamená to, že urobila niečo zlé? Znamená to, že jej práca na sebe nemá zmysel? NIEEEE! Znamená to len, že si zažíva svoje "dole" v procese liečenia. A ver, ty kto to čítaš, ak to tak máš aj ty, že NIE SI V TOM SAM/A.
Jedna z mojich učiteliek nedávno povedala, že sú ľudia, ktorí sú prehnane radostní. Ako môže byť niekto prehnane radostný, si asi poviete?! No, môže. Keď je to človek, ktorý si nedovoľuje práve svoje "dole", svoj žiaľ, smútok, bolesť, strach, hnev, odpor... ktorý za tým úsmevom všetku tú temnotu skrýva... je naozaj potom radostný? Alebo je to cele pretvárka, faloš, povrchnosť?
Ak sme v spojení so svojím telom, ak žijeme pravdu, ak sme na ceste sebaspoznávania, sebareflexie, sebarozvoja, zažívame si také svoje malé "dole" často. Prichádzajú a odchádzajú, väčšinou dlho nezostávajú. No a potom prichadzaju "dole", ktoré ja (a iní veľmi múdri ľudia) nazývam temná noc duše. Alebo Fénix. Ked nespávaš, neješ, nechodíš, nevidíš, neexistuješ... keď sa z teba stáva popol. Keď sa v tebe spáli všetko a tá posledná iskra zhasne. Keď sa jeden život v živote skončí a teba čaká nový... len ešte nie si pripravená ho žiť.
Ja som si prechadzala svojim piatym fenixom poslednú jeseň. Moje vedomie verilo, že znova povstane. No telo sa cítilo úplne ináč. A nakoniec moje telo z popola naozaj povstalo. A kráča pevnejšie ako predtým. Uvedomujúc si ešte viac svoju formu, svoju silu. Zároveň v ešte väčšej pokore k svojej minulosti a tomu, čo vyformovalo jeho prítomnosť. Kráča v ešte väčšom rešpekte voči sebe samej. Premenilo bolesť na novú múdrosť. Pripravené opäť lietať tam, kam potrebuje.
Temnota, ďakujem ti, že mi prinášaš vždy viac a viac svetla do života. Si pre mňa veľmi dôležitá.
Vítajte svoje temnoty. Prinášajú svetlo do nášho života.
