1. Azda neexistuje žena, ktorá by neriešila nedostatky svojho tela. Prečo máme neustále tendenciu byť nespokojné, porovnávať sa a hnať sa za „ideálom“?
Najväčší vplyv má na nás rodinný systém, v ktorom sme vyrastali a to, ako naši rodičia vnímali svoje vlastné telá. Pokiaľ sme celé detstvo počúvali od maminy, ako je so sebou nespokojná, s veľkou pravdepodobnosťou to budeme robiť aj my. O to viac, ak jej nespokojnosť bola smerovaná aj na nás. Ak sa nám otec vysmieval za to, že máme širšie boky alebo menšie prsia, budeme sa za svoje ženstvo hanbiť. Je jedno, že teraz v dospelosti si povieme: „Kašli na to, veď to nebola pravda“. Telo funguje ináč a všetky tieto nemilé poznámky si ukladá do seba ako malé traumy. Z nich potom v dospelosti konáme. Porovnávame sa, nie sme so sebou spokojné, chceme stále aby bolo niečo menšie alebo väčšie. Uverili sme v detstve tomu, že nie sme dosť. Aj keď sme žili vo veľmi pohostinnom prostredí a rodičia nás milovali, ľudská myseľ a ego si dokáže z úplne nevinnej narážky vytvoriť doživotnú traumu. Do toho sa pridá ešte vplyv všetkých spolužiakov a spolužiačok a s ním spojená šikana. To iba vyživuje naše zranenie a prehlbuje ho. Potom je veľmi náročne v dospelom živote svoje telo bezpodmienečne milovať. Dokým sa neodstránia z bunkovej pamäti tieto staré nezdravé vzorce a presvedčenia, nikdy nebudeme dosť.
2. Naozaj nám chýba vďačnosť? Alebo sme skôr prestali veriť v svoju prirodzenú ženskú krásu?
Ak v podvedomí veríte tomu, že nie ste pekná, tak vďačnosť sa svoje telo skrátka neprichádza, nech sa snažíte akokoľvek. Nefungujú ani afirmácie, ani zvýšená starostlivosť. Vďačnosť je jeden z pocitov, ktorý podľa psychoterapeutov nesie so sebou veľmi vysoké vibrácie. Naše traumy z detstva sú však na opačnom konci. Preto jediná cesta vedie cez odstraňovanie príčiny. Potom príde vďačnosť akoby automaticky, nesilene a my si naozaj budeme vážiť každý centimeter na našom tele. Preliečme najprv tie vnútorné deti v nás, tie malé dievčatká (a častokrát aj chlapcov), ktoré si neveria, ktoré si prídu ako tie najškaredšie v triede, ktoré sa hanbia za to, že sa ich telo vyvíja a stávajú sa ženami. Ony sú tie, ktoré musia uveriť v prirodzenú ženskú krásu. Ony sú tie, ktoré musíme vyživiť.
3. Ako to môžeme urobiť?
Vrátiť sa do minulosti, dať im všetku lásku sveta, objať ich a povedať im, že sú dokonalé také, aké sú. Stroj času neexistuje, ja viem :)) No našťastie je dnes k dispozícií množstvo terapeutických metód, prostredníctvom ktorých sa naozaj vieme vrátiť do svojho detstva a prepísať v ňom nezdravé presvedčenia o svojich telách. Môžete to vyskúšať kľudne aj sami, za pokus nič nedáte. Urobte si meditáciu, pri ktorej sa stretnete so svojim mladším ja. Nech vám porozpráva, ako sa cíti, ako vníma svoje telo. Aké to pre ňu je, keď dospieva. A potom k nej prehovorte v najväčšej láske a povedzte jej, aká je úžasná. Že na sebe nemusí vôbec nič meniť a že všetko, čo jej ktokoľvek o jej tele narozprával, nie je pravda. Ubezpečíte ju, že jej telo je dar a že môže byť za neho vďačná.
4. Ako holistická sprievodkyňa pomáhate ženám na ceste ich životom. Aký je to vlastne holistický prístup? Čo ho definuje?
Holistický prístup je prístup celostný. To znamená, že keď príde ku mne klient, vždy sa snažím na neho pozerať ako na ucelený komplex, na ktorý vplýva nesmierne veľa faktorov. To ako sa stravuje, to či cvičí, aký má kvalitný spánok, aký má vzťah k sebe a k ľuďom okolo seba a ako pracuje (alebo nepracuje) so svojimi emóciami. Podľa toho volím k nemu vhodnú formu terapie. Vo väčšine prípadov je to kombinácia viacerých – napr. treba aby upravil stravu, aby si vyriešil vzťah sám k sebe a aby začal chodiť skôr spávať. Bez celostného prístupu to podľa mňa skrátka nejde. My ľudia sme ako také puzzle. Ak chýba čo i len jeden dielik, tak ten výsledný obraz nie je dokonalý.
5. Kde začať, ak túžime po zmene?
Prvý krok, ja ho rada nazývam základná škola, je zvedomenie si problému. Ľudia žijú častokrát v sebaklame, presviedčajú sa, že sú šťastní aj keď trpia. „Veď by mi mohlo byť aj horšie.“ Ale mohlo by nám byť aj lepšie. Priznanie si toho, že nie sme naplnení v našom partnerskom vzťahu, že nemáme radi svoje fyzické telo, že neradi chodíme do práce, je prvým základným krokom. No a čo s tým ďalej? Na začiatku môžeme skúsiť niektoré veci zmeniť aj sami, napr. si začať zdravšie variť alebo viac cvičiť. A problémy, s ktorými si nevieme rady, na nich môžeme osloviť o pomoc terapeuta či sprievodcu.
6. Telo je úžasný nástroj, ktorý nám dáva najavo, keď niečo nie je v poriadku. Prehliadame symptómy, možno sme sa s nimi naučili žiť. Ignorujeme ich, až kým nie je úplne zle...
Áno, presne tak. Telo neklame, myseľ je tá, ktorá si vymyslí akýkoľvek argument a obhajobu. Problém je, že ho vôbec nepočúvame. Žena ma napr. bolestivú menštruáciu, lenže tú mala aj jej mamina, tú má aj jej kamarátka a ďalších tisíc žien. No a keďže existujú tabletky, ktoré to môžu okamžite „vyriešiť“, tak prečo nie? Je to však iba potlačenie toho, čo nám práve naše telo hovorí. Ak budeme dlhodobo riešiť takéto signály iba liekmi a nie odstraňovaním príčiny ochorenia, bolestivá menštruácia môže prejsť napr. do endometriózy, a následne až do neschopnosti otehotnieť. Stretla som sa s tým nie jeden krát. Všetko, čo sa nám v tele deje, je zrkadlom nášho života.
7. Ako sa vrátiť k sebe a načúvať si viac?
Prestať práve tieto symptómy a signály ignorovať. Ak ma vždy preženie po rannom jogurte, tak mi možno nerobia dobre mliečne výrobky a je na čase ich zo stravy vylúčiť. Ak mám hrču v žalúdku vždy keď idem do práce, mala by som zvážiť jej zmenu. Potrebujeme sa stať viac vedomými.
8. Aká je vedomá žena a jej správanie?
Je to žena, ktorá žije v pravde. Žena, ktorá nejde proti sebe a svojmu telu. Žena, ktorá pozná svoje potreby, svoje túžby. Žena, ktorá pozná svoje tiene a prijíma ich ako súčasť samej seba. Žena, ktorá neobviňuje svojho muža, mamu, spoločnosť, lekárov za to, čo sa jej v živote dialo a deje. Žena, ktorá pozná hry svojho ega a pracuje s nimi. Žena, ktorá prijíma svoju emocionalitu, so všetkým čo prináša. Žena, ktorá si vie povedať „nie“, keď to tak cíti. Žena, ktorá sa nebojí vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a pozrieť sa s otvorenými očami na svojej traumy a zranenia. Žena, ktorá preberá zodpovednosť za svoj život, ktorá sa stáva jeho tvorkyňou.
9. Je naše správanie, vzťahy, ktoré žijeme či jedlo, ktoré prijímame zrkadlom našej sebalásky?
Jednoznačne áno. Tam sa to všetko začína a končí. Ostatných ľudí môžeme milovať vždy iba do takej miery, do akej milujeme sami seba. Ak sme na seba nároční, budeme vyžadovať od svojho manžela aj posledné. Ak neprijímame svoje telo, hodnotíme aj každú ženu, ktorá okolo nás prejde. Ak dokážeme ubližovať sebe (či cez stravu, posudzovanie, tlak), vždy budeme nejakým spôsobom ubližovať aj ľuďom okolo nás. Či cez manipuláciu, vydieranie, obviňovanie alebo ponižovanie.
10. Kde my, ženy, najčastejšie robíme chyby. Čo nás najviac uberá o energiu, životnú energiu...
To, že ideme proti sebe. Milujeme sa s partnerom, aj keď nemáme chuť, len aby bol pokoj. Hovoríme áno, aj keď chceme povedať nie. Nedovoľujeme si cítiť svoje vlastné emócie. Chodíme do práce, z ktorej nás bolí žalúdok. Vytvárame na seba neustále tlak – musíme byť lepšie milenky, matky, dcéry, musíme byť krajšie, múdrejšie, vtipnejšie... Snažíme sa neustále vtesnať do predstavy niekoho iného, že úplne zabúdame žiť svoj vlastný život. Preto keď budeme hrať podľa ich pravidiel, tak nás budú mať rady. A to je predsa to, čo chceme všetky, nie?! V skutočnosti sa zapredávame nejakej ilúzií, nechávame naše ego aby určovalo náš život a naše (ne)šťastie. Jasne, že sú potom ženy vyčerpané a bez životnej energie.
11. Tak, ako byť vďačná za svoje telo? �
„Telo je priestor, v ktorom môže žiť moja duša a napĺňať svoje poslanie“. Toto je veta, ktorá pomáha mne najviac. Bez tela by sme nemohli žiť nič z toho, čo žijeme. Nemohli by sme sa bozkávať s našim milovaným, nemohli by sme objať svoje deti, nemohli by sme privoňať k ruži, nemohli by sme ísť na dovolenku k moru či kúpiť si nové topánky :) Vďaka nohám môžeme slobodne kráčať, kamkoľvek chceme. Vďaka rukám vieme pohladiť svojich blízkych. Vďaka brušku sa môžeme dobre napapať a mať naše orgány v bezpečí. A je jedno, koľko majú v obvode centimetrov. Naše telo je náš chrám a tak by sme sa k nemu mali aj správať. S úctou, vďakou a pokorou.
