Rozhovor na tému Odpustenie pre portál 24dnes.sk, Lucia Vavríková
Začnime úplne od začiatku a skúsme odpustenie zadefinovať, čo to vlastne odpustenie je?
Slovo „skúsme“ je rozhodne na mieste, pretože definovať niečo ako odpustenie, je podľa mňa veľmi náročné a takisto veľmi subjektívne. Dokonca si myslím, že to nie je vôbec potrebné. To iba naše mysle potrebujú uchopiť niečo, čo sa dá zažiť. Slovo odpustenie má v sebe hlavného nositeľa – pustiť niečo. To podľa mňa vyjadruje celú podstatu. Každý jeden z nás zažil v sebe ten pocit, keď sme niečo nezdravé zo svojho života pustili. Prácu, nefunkčný vzťah, nezdravé presvedčenia… Čo prišlo potom? Ľahkosť, svetlo, priestor na tvorbu a kreativitu, nové možnosti, radosť…. To všetko pre mňa odpustenie znamená. Vysokú energetickú vibráciu, ktorá nám dáva krídla.
Mali by sme odpustiť sami sebe alebo tým ostatným?
Nikdy to nie je o tom druhom. Vždy je to o nás. Preto musíme začať u seba. Osoba, ktorej nevieme odpustiť, na ktorú sa hneváme, ku ktorej cítime nenávisť, je našim zrkadlom starých nepreliečených zranení. Pocity viny, ktoré voči nej prechovávame, nás držia vo veľmi nízkych energetických vibráciách a jediná osoba, ktorej tým ubližujeme, sme my sami. Pritom stačí tak málo, pozrieť sa do seba a na skutočnú pravdu.
Často sa stáva, že väčšina ľudí si nevie odpustiť chyby z minulosti. Prečo sa to deje?
Práve preto, že žijeme v sebaklame. Nechce sa nám pozrieť na tie zranenia, ktoré sú častokrát veľmi bolestivé. Častokrát si ani nechceme priznať, že sme nejakú chybu urobili, pretože nami presakuje strach zo zlyhania. Ženy a muži, ktorí robia v živote chyby a zlyhávajú, tých predsa nikto nemá rád a my chceme, aby nás mali radi všetci. Toto sú veľmi nezdravé presvedčenia, v ktorých žijeme a ktoré nám formujú životy. Existujú vôbec chyby? Existuje vôbec zlyhanie? Podľa mňa nie. Podľa mňa je to všetko cesta, ktorou si naša duša prechádza a občas sa jej do tej cesty niekto či niečo pripletie. To, ako v tej danej situácii zareagujeme, je vyjadrením našej aktuálnej úrovne vedomia a našim emočným zdravím. Ľuďom vyhovuje byť v role obete, ktorá môže všetkých obviňovať, ktorá sa zbavuje zodpovednosti. Nechcú si priznať, že všetko, čo sa im v živote deje, či fyzické, či duševné je iba obrazom ich správania a myslenia. Ako si majú odpustiť, keď si v skutočnosti nechcú ani priznať pravdu? Teraz bude možno niekto namietať: „Veď ale ja si priznávam, že som urobil chybu, len si to neviem odpustiť.“ To je ale, práve tá rola obete. Čo vďaka tomu, že v nej zotrvávate, získavate do života? Pozornosť? Pochopenie? Ľútosť okolia? Lásku? Buďte k sebe úprimní.
Súvisí odpustenie sebe samému so sebaláskou?
Jednoznačne. Pokiaľ sami seba milujeme, nebudeme sa udržiavať v týchto nezdravých vzorcoch správania, nebudeme sa trestať za niečo, čo sa stalo v minulosti a v tomto momente už neexistuje. Keď poznáme vlastnú sebahodnotu, keď si sami seba vážime, nebudeme si ubližovať trestami, karhaním, pocitmi viny. Vieme, že sme robili najlepšie, ako sme vedeli, aj keď sa nám ten daný výsledok nepáči. A takisto nebudeme ubližovať tým, ktorí nás zranili, pretože vieme, že to je zase ich škola a učenie a že to nie je o nás, ale o nich. My si v tom musíme riešiť to, prečo sa nás to emočne dotýka, nie to, že to tá osoba urobila. Problém je aj v tom, že sa bojíme vidieť naše tiene, naše zlé dievčatká a chlapcov. Bojíme sa vidieť tú časť nášho ja, ktoré vie ublížiť, ktoré vie spôsobiť bolesť, ktoré vie kričať a byť sebecké. Bez prijatia toho, že aj toto sme my, budeme skúšky z týchto testov robiť do konca života.
Vždy radíte odpustiť?
Poradila by som odpustiť vtedy, keď to tak naozaj cítime. „Pretvarované“ odpustenie podľa mňa nemá žiaden zmysel. Je to iba jeden z ďalších sebaklamov. Každý z nás sa nachádza na určitej úrovni vedomia a v žiadnom prípade by sme sa nemali do ničoho nútiť. Ani do niečoho tak dôležitého, ako je odpustenie. Je to téma, o ktorej sa rozpráva hádam v každej ezoterickej knihe či knihe o sebarozvoji, preto ľudia pociťujú potrebu, že skrátka odpustiť musia. Ináč nebudú dostatočne zrelí, vedomí, ezoterickí a neviem ešte čo. Treba si dopriať čas. Toľko, koľko potrebujete. To, čo by som však odporučila, je spýtať sa samých seba: „Na koľko percent by som bola schopná a ochotná odpustiť tejto osobe, resp. jeho duši?“ Vaša odpoveď môže byť kľudne 0, v tom prípade platí to, čo som napísala. Ak však vieme odpustiť čo i len na 1 precento, tak to môžeme urobiť. A možno časom sa dostaneme aj k tej stovke.
Ako by sme si mali odpustiť? Sami sebe, ale i druhým?
Uvedomiť si, kde sa nachádzate. Ste tu a teraz. Nikde inde. Všetko, čo sa stalo pred pol minútou, týždňom, mesiacom, rokom, je už minulosť a vy to nijako nevrátite späť. Môžete nad tým premýšľať, koľko chcete, čo by bolo, keby…., čo by bolo, ak by…. Je to úplne jedno. Vy sa môžete iba rozhodnúť, čo urobíte s tým, čo je tu a teraz. Je tu hnev? Prežite si ho. Je tu vina? Prežite si ju. Keď sa otvoríte do všetkých emócií, ktoré vám daná situácia spôsobila, potom budete schopní sa pohnúť ďalej, odpustiť si a zo svojho života tento zážitok prepustiť. Môžete za tým hľadať príbehy, ak chcete – prečo cítim túto emóciu, kto ma v detstve takto zranil, no príbehy nie sú podstatné. Podstatné je, čo cítite a čo s tým chcete urobiť. A keď si prepustíte z tela tieto následky, potom sa môžete pýtať sám seba, čo vám to o vás a o vašom živote povedalo. Ak to pochopíte a prijmete, je tu veľká šanca, že vám to do života viac nepríde. A vždy pamätajte na to, že odpustením nevyjadrujete súhlas s daným človekom či jeho správaním. Odpustením prepúšťate z tela niečo, čo vám už neslúži a čo je pre vás toxické. Odpustením prijímame život a ľudí v ňom. Odpustením vyjadrujeme pochopenie, že všetko je presne tak, ako má byť a že vždy sa všetko deje v prospech nášho najvyššieho dobra. Aj keď to možno teraz nevidíme.
